Zaostrené na OSN č. 9 máj 2011
|
Najmenej rozvinuté krajiny Afrika [33] Angola, Benin, Burkina, Burundi, Čad, Džibutsko, Eritrea, Etiópia, Gambia, Guinea, Guinea-Bissau, Komory, Konžská demokratická republika, Lesotho, Libéria, Madagaskar, Malawi, Mali, Mauritánia, Mozambik, Niger, Rovníková Guinea, Rwanda, Senegal, Sierra Leone, Somálsko, Stredoafrická republika, Svätý Tomáš a Princov ostrov, Sudán, Tanzánia, Togo, Uganda, Zambia Ázia [14] Afganistan, Bangladéš, Bhután, Jemen, Kambodža, Kiribati, Laos, Mjanmarsko, Nepál, Samoa, Šalamúnove ostrovy, Východný Timor, Tuvalu, Vanuatu. Latinská Amerika a Karibik [1] Haiti |
Generálny tajomník OSN Pan Ki-mun v Centre Songhai - mimovládna organizácia so špecializáciou na výskum, školenia a vývoj postupov v oblasti trvalo udržateľného poľnohospodárstva - v Porto Novo, Benin
48 najmenej rozvinutých krajín (LDC), ktorých cieľom je znížiť svoj počet do roku 2010 na polovicu, očakáva veľký pokrok na rokovaniach na Štvrtej konferencii OSN o krajinách LDC, ktorá sa má konať 9. - 13.mája v tureckom Istanbule.
Celosvetovo najzraniteľnejšie ekonomiky a ďalšie vlády sa usilujú o opatrenia, vďaka ktorým by polovica z nich, 24, mohla opustiť kategorizáciu OSN "najmenej rozvinutých" krajín, pre ktorú je charakteristický nízky príjem na obyvateľa, nízky životný štandard a ľudské zdroje ako aj nedostatok ekonomickej kapacity a odolnosti.
Krajiny LDC sú výrazne závislé na poľnohospodárstve, ktoré zamestnáva väčšinu ich obyvateľstva vyčerpávajúcou a málo produktívnou prácou; alebo na baníctve či rope, ktoré si nevyžadujú intenzívnu pracovnú silu a produkujú málo vedľajšej pridanej hodnoty do ďalších oblastí domáceho hospodárstva.
Nestále počasie vyvolané klimatickými zmenami predstavuje pre farmárov extrémnu hrozbu. Mnohé krajiny LDC majú pobrežie s nízkou nadmorskou výškou alebo malé ostrovy, ktoré sú zraniteľné voči búrkam a dôsledkom stúpajúcej hladiny mora. Pre niekoľko z nich platí opačná situácia - nachádzajú sa v horských oblastiach a spoliehajú sa na vodu z ľadových polí, ktoré sa postupne zmenšujú.
Hoci len tri z celkovo 51 krajín zaradených Výborom OSN pre rozvojovú politiku do kategórie krajín LDC urobilo pokrok a opustilo túto skupinu (Botswana 1994; Kapverdy 2007; a Maledivy 2011), existujú kľúčové oblasti, na ktoré krajiny LDC sústreďujú svoju činnosť. Toto vydanie Zaostrené na OSN sa venuje bližšie piatim hlavným oblastiam, v ktorých je potrebné urobiť pokrok:
Tak rôznorodé krajiny ako Veľká Británia a Spojené štáty počas priemyselnej revolúcie a súčasná Čína, naštartovali dynamický urbanistický rozvoj na základoch rastúceho poľnohospodárskeho sektora.
Poľnohospodárstvo je v krajinách LDC prakticky hnacou silou ekonomiky, pričom 70% populácie sa zaoberá poľnohospodárstvom; podľa Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) produkuje len 30% národného príjmu.
Ceny potravín majú od roku 2007 stúpajúci trend. V dohľadnej budúcnosti budú pravdepodobne naďalej stúpať. Vysoké ceny v krajinách LDC spotrebiteľov skôr trestajú hladom ako by odmeňovali farmárov ziskami.
Avšak ak sa vyššie ceny prenášajú zo svetových trhov na trhy miestnych farmárov a infraštruktúra, vstupy farmárov a sociálne služby sú dostupné, drobní roľníci v krajinách LDC ako aj poľnohospodárske firmy majú príležitosť na zisk.
Štúdia publikovaná v apríli 2011 konzultantskou firmou McKinsey tvrdí, že tento moment možno prichádza v Afrike, kde sa nachádzajú viac ako tri štvrtiny krajín LDC. V správe sa priamo hovorí:
Dlho očakávaná tzv. zelená revolúcia je možno už na dosah. Mnohé z vlád na kontinente prijímajú trhovo orientované politiky a do sektora vkladajú čoraz viac zdrojov. Krajiny, ktoré patrili k tradičným veľkým donorom, zvyšujú svoje výdavky na poľnohospodárstvo, zatiaľ čo Čína a Brazília taktiež začínajú prispievať k tejto snahe. Investície súkromného sektora do afrického poľnohospodárstva rýchlo rastú. Vysoké nestabilné ceny potravín podčiarkujú dôležitosť takýchto rozvojových snáh a vytvárajú nielen tlak, ale aj politický priestor pre tvorcov politiky na to, aby mohli konať.
Šesť krajín LDC - Angola, Etiópia, Madagaskar, Mozambik, Sudán a Tanzánia - je na zozname 11 krajín, o ktorých McKinsey hovorí, že pravdepodobne budú ťažiť z toho, ak budú zavedené trvalo udržateľné poľnohospodárske opatrenia, ktoré majú odvrátiť dôsledky klimatických zmien.
Podpora poľnohospodárskeho rozvoja a drobných roľníkov je oblasť, kde potravinové agentúry OSN ako FAO, Svetový potravinový program a Medzinárodný fond pre poľnohospodársky rozvoj pracujú v spolupráci s ďalšími členmi multisektorovej pracovnej skupiny vymenovanej generálnym tajomníkom OSN, ktorej úlohou je nájsť odpoveď na výzvu z roku 2008 týkajúcu sa potravinovej krízy.
Veľká časť farmárov v krajinách LDC sú ženy, z ktorých väčšina sa venuje nízko produktívnemu poľnohospodárstvu. Premena drobného roľníctva a diverzifikácia vidieckeho ako aj mestského hospodárstva by mohli umožniť, aby sa u žien lepšie prejavili schopnosti súvisiace s kreativitou, hospodárením a spravovaním. Kľúčom k tomu je odstránenie štrukturálnych bariér - diskriminujúce zákony, politiky, praktiky a normy - a smerovanie k rodovej rovnosti.
Záznamy o právach žien a posilňovaní ich postavenia v krajinách LDC sú premenlivé, pokrok je však viditeľný. Niektoré vlády ako napríklad Nepál podnikli opatrenia na zredukovanie platovej priepasti medzi mužmi a ženami. Miera gramotnosti žien v krajinách LDC celkovo stúpla zo 44% na konci 90-tych rokov na viac ako 50% v druhej polovici roku 2000. Mnohé z krajín LDC poskytujú priamo podporu ženám podnikateľkám.
Úspech iniciatívy generálneho tajomníka v oblasti zdravotnej starostlivosti o matky, dojčatá a deti v chudobných krajinách je kľúčom k uvoľneniu a prejavu schopností žien.
S nízkou mierou domácich úspor (v priemere 10% HDP) zostávajú najmenej rozvinuté krajiny naďalej závislé na zdrojoch externého financovania, akým je napríklad oficiálna rozvojová pomoc (ODA). Zatiaľ čo ODA od tradičných donorov z Výboru pre rozvojovú pomoc OECD sa od poslednej konferencie LDC približne strojnásobila - zo 14 miliárd USD v roku 2001 na približne 40 miliárd v roku 2009 - stále zostáva pod úrovňou cieľovej sumy.
Krajiny LDC veria v ďalšiu pomoc pri adaptácii na klimatické zmeny a čoraz viac závisia na rastúcej pomoci, obchode a investíciách z nových ekonomík na Juhu, pričom dúfajú, že donori na Severe splnia stanovené ciele pomoci.
Taktiež sa zaujímajú o zmenu pri sektorálnej alokácii. Podiel ODA, ktorá putuje do ekonomickej infraštruktúry a produktívneho sektora od 80-tych rokov dlhodobo klesá. Mnohé vlády LDC sa zaujímajú o väčší podiel, ktorý by smeroval do veľkej infraštruktúry (doprava, energia, voda a informačné a komunikačné technológie) a poľnohospodárstva, keďže tieto produktívne kapacity pomáhajú redukovať závislosť na pomoci a pôsobiť proti dôsledkom finančnej a potravinovej krízy.
Je pozoruhodné, že dve najväčšie krajiny, ktoré urobili pokrok a opustili status krajiny LDC (Botswana a Kapverdy) sa radia na najvyššie priečky v rebríčkoch demokracie Economist Intelligence Unit's.
Vlády krajín LDC si čoraz viac uvedomujú, že zákonné, demokratické a makroekonomické rámce patria medzi kľúčové faktory, ktoré potenciálni investori vyhodnocujú skôr ako urobia nejaké rozhodnutie. Po konferencii v Bruseli o krajinách LDC v roku 2001 nastal celkový pohyb smerom k zlepšeniu vládnutia a sociálnej inklúzie. Prebieha menej občianskych konfliktov. Voľby prebehli takmer vo všetkých 48 krajinách LDC. Pokrok nastal v súdnych a právnych systémoch, v oblasti korupcie a zlepšovaní mechanizmov výberu daní.
Krajiny LDC sú bohaté na tvrdé (minerálne) a mäkké (poľnohospodárske) komodity, ktoré sú v súčasnej globálnej ekonomike vzácne. Vlastníctvo týchto zdrojov však mnohým z nich v minulosti neumožnilo uniknúť z pasce chudoby. Krajiny si potrebujú nájsť spôsob ako zakomponovať zisk z tohto bohatstva v zmysle ekonomickej diverzifikácie.
Ak sa výnosy lepšie prerozdelia medzi populáciu, rastúce domáce trhy pritiahnu medzinárodné investície do nekomoditných sektorov. Všetko nasvedčuje tomu, že tento proces už prebieha. Odstraňovanie prekážok pre zámorské trhy taktiež zlepší motiváciu kapitálu pri vyhľadávaní krajín LDC ako manufaktúrne základne na export. Priame zahraničné investície (FDI) poháňané boomom komodít 21.storočia boli najrýchlejšie rastúcim zdrojom prílevu financií do krajín LDC. Minimálne pre menej ako jedno percento celkových svetových prichádzajúcich priamych zahraničných investícií existuje široký priestor pre rast v najbližšom desaťročí.
Vypracovalo Oddelenie OSN pre informovanie verejnosti, Divízia strategickej komunikácie, máj 2011
