Napríklad Kazachstan je od najbližšieho námorného prístavu vzdialený 3 750 kilometrov. Vývoz rúd a kovov, jedného z hlavných vývozných artiklov, trvá v priemere 81 dní. Pre porovnanie, v Rakúsku, ktoré má tiež vnútrozemský charakter, ale dobrú infraštruktúru, ako napríklad cestné komunikácie a prístup k moru do 100 km, zaberievývoz tovaru v priemere len deväť dní. Náklady na vývoz sú teda pre kazašských exportérov oveľa vyššie ako pre rakúskych.
V novembri 2014 Rakúsko hostilo vo Viedni druhú Konferenciu o vnútrozemských rozvojových krajinách, ktorá sa zaoberala tým, ako pomôcťvnútrozemským rozvojovým krajinám napredovať v ich udržateľnom rozvoji. Na konferencii sa zúčastnilo približne dvetisíc účastníkov vrátane zástupcov vlád, hláv štátov a Generálneho tajomníka OSN PanKi-muna.
Na tejto konferencii bolprijatý Viedenský akčný program. Jeho cieľom je prispieť k odstráneniu chudoby vyplývajúcej z vnútrozemskej izolovanosti prostredníctvom konkrétnych opatrení v šiestich prioritných oblastiach. Patrí medzi ne rozvoj a údržba infraštruktúry; dopravná infraštruktúra; energetická infraštruktúra a infraštruktúra informačných a komunikačných technológií; medzinárodný obchod a sprostredkovanie obchodu; regionálna integrácia a spolupráca a štrukturálna hospodárska transformácia.
Čo sú to vnútrozemské rozvojové krajiny?
Vnútrozemské rozvojové krajiny nemajú prístup k moru zo svojho územia, čo znamená, že okrem iného môžu čeliť významným problémom v oblasti obchodu, dopravy a infraštruktúry. Tieto krajiny majú nízky hrubý domáci produkt (HDP) a nízky ľudský rozvoj. Veľká časť z 32 vnútrozemských rozvojových krajín je zároveň klasifikovaná ako najmenej rozvinuté krajiny. V roku 2012 sa 16 vnútrozemských rozvojových krajín nachádzalo v Afrike, desať v Ázii, štyri v Európe a dve v Latinskej Amerike s celkovým počtom obyvateľov 442,5 milióna.
Hlavné výzvy pre vnútrozemské rozvojové krajiny
Vzhľadom na to, že vnútrozemské rozvojové krajiny sa nachádzajú ďaleko od hlavných svetových trhov, obchodovanie je pre nich náročnejšie. Vnútrozemské rozvojové krajiny pri preprave tovarusú do značenej miery závislé od susedných krajín. Rozvojové tranzitné krajiny majú často zlú infraštruktúru, nestabilnú politickú situáciu a nákladné administratívne postupy. Cesty a železnice sú často v zlom stave: napríklad len deväť tranzitných krajín má viac ako 50 percent svojich ciest spevnených. Časté sú aj štrajky, občianske vojny a prírodné katastrofy.
Všetky tieto faktory prispievajú k vysokým nákladom na dopravu. Podľa UNCTAD vnútrozemské rozvojové krajiny vydávajú na dopravu a poistenie dvakrát viac zo svojich príjmov z vývozu ako priemerná rozvojová krajina a trikrát viac ako priemerná rozvinutá krajina. Tento rozdiel je očividný napríklad pri porovnaní Burundi, priemernej vnútrozemskej rozvojovej krajiny a Dánska, rozvinutej krajiny: v roku 2011 trval vývoz v Burundi v priemere 47 dní, zatiaľ čo v prípade dánskeho vývozu to bolo len päť dní. Dánski exportéri potrebovali na svoj vývoz štyri dokumenty, zatiaľ čo burundskí museli získať deväť dokumentov. Náklady na vývoz jedného kontajnera z Burundi predstavovali 2 747 USD, teda výrazne viac ako náklady na vývoz z Dánska (744 USD).
Viazanosť na pevninu a absencia prístupu k moru je hlavnou prekážkou rozvoja, pretože vysoké dopravné náklady vedú k nižšej úrovni obchodu, čo negatívne vplýva na hospodársky rast a ovplyvňuje pokrok pri dosahovaní udržateľného rozvoja.
Vnútrozemské rozvojové krajiny vs. vnútrozemské rozvinuté krajiny
Maďarsko,Rakúskoa Slovensko ako európske vnútrozemské krajiny nečelia rovnakým obmedzeniam v oblasti obchodu, dopravy a infraštruktúry ako ich rozvojové náprotivky. Tranzitná infraštruktúra v Európe je v oveľa lepšom stave ako v rozvojovom svete; európske vnútrozemské rozvinuté krajiny majú vďaka členstvu v Európskej únii voľný pohyb tovaru a služieb; ich obchod je menej závislý od prístupu k moru vzhľadom na to, že sú obklopené vysoko rozvinutými ekonomikami; európske vnútrozemské krajiny, ako napríklad Maďarsko, Rakúsko a Slovensko, vyvážajú najmä výrobky s vysokou hodnotou, ako stroje a zariadenia, zatiaľ čo vnútrozemské rozvojové krajiny vyvážajú skôr komodity. Náklady na podnikanie sú vo vnútrozemských rozvojových krajinách taktiež oveľa vyššie.
Úrad OSN pre vnútrozemské rozvojové krajiny
Úrad vysokého predstaviteľa OSN pre najmenej rozvinuté krajiny, vnútrozemské rozvojové krajiny a malé ostrovné rozvojové štáty (UN-OHRLLS) bol zriadený Valným zhromaždením OSN v roku 2001. Jeho hlavnou úlohou je podporovať Generálneho tajomníka, Hospodársku a sociálnu radu, Valné zhromaždenie a členské štáty pri vykonávaní akčných programov a obhajovať najmenej rozvinuté krajiny, vnútrozemské rozvojové krajiny a malé ostrovné rozvojové štáty spolu s príslušnými zložkami OSN, ako aj s občianskou spoločnosťou, médiami, akademickou obcou a nadáciami.
